Patrí k významným slovenským klaviristom a pedagógom, ako sólista vystupuje s renomovanými orchestrami a zároveň pôsobí ako komorný hráč v duu s Alešom Solárikom. Okrem koncertovania sa zameriava aj na nahrávanie diel nielen slovenských skladateľov. Na recitáli v Malej sále SF vystúpi so zaujímavým repertoárom klavírnych sonát. Nielen o týchto témach sme sa rozprávali s Petrom Pažickým.
Vysokoškolské štúdium ste absolvovali na VŠMU u Mariána Lapšanského, u ktorého ste si potom neskôr dokončili aj doktorandské štúdium. Ten viedol SF dlhé roky – ako vnímate jeho pôsobenie v tejto inštitúcii a akým spôsobom prispel k rozvoju klavírnej interpretácie a uvádzaniu klavírnych koncertov?
Myslím, že prof. Marián Lapšanský ovplyvnil rozvoj Slovenskej filharmónie zásadným spôsobom. Sprostredkoval spojenie slovenských klaviristov a vôbec hudobníkov s kvalitným zahraničným hudobným svetom, Počas jeho pôsobenia sme mohli počuť v SF interpretácie mnohých skvelých svetových klaviristov.
Nedávny jedinečný koncert s Daniilom Trifonovom je znamením, že tomu tak bude aj naďalej. Prof. Lapšanský nevytváral cenné zahraničné kontakty len vo funkcii riaditeľa Slovenskej filharmónie. Moja generácia doteraz spomína na Letné majstrovské kurzy v Piešťanoch, kde sme mohli získavať cenné podnety od vynikajúcich renomovaných lektorov.
Tiež ste sa rozhodli venovať aj pedagogickej činnosti a v súčasnosti pôsobíte na VŠMU Akadémii umení v Banskej Bystrici a Konzervatóriu v Bratislave. Čo podľa vás charakterizuje súčasnú mladú klavírnu generáciu? V čom sa najviac odlišuje v porovnaní s tou vašou, pokiaľ ide o prístup k interpretačnému umeniu?
Mnohé sa zmenilo a súčasná generácia má viacero možností výberu, kde môže študovať, vrátane zahraničného štúdia. Na druhej strane pociťujem, že medzi mnohými možnosťami trávenia času majú vôľu obetovať cvičeniu na nástroji iba naozaj silne zanietení študenti. Aj kvôli neprebernému množstvu rôznych interpretácií dostupných na internete hľadajú mladí klaviristi na prahu svojho umeleckého pôsobenia svoje vlastné interpretačné znaky v snahe odlíšiť sa od ostatných klaviristov. To je na jednej strane dobre, na druhej strane to môže spôsobiť odklon od pôvodného skladateľovho zámeru, či posolstva. Ale samotné hľadanie je podľa mňa pozitívnym znakom.
Ako sólista ste spolupracovali s rôznymi súbormi, no v umeleckom živote interpreta je vždy veľmi osobné, keď vystupuje v komorných obsadeniach. Vy hrávate v klavírnom duu s Alešom Solárikom, s ktorým sa poznáte a spolupracujete už od čias na konzervatóriu v Žiline. Čo vám táto spolupráca priniesla? Ako sa vyvíjala v priebehu rokov? V čom je špecifikum hrávať v klavírnom duu?
S Alešom Solárikom hráme v klavírnom duu od konzervatoriálnych študentských čias. K spolupráci nás doviedla naša pedagogička Darina Švárna. Pod jej vynikajúcim vedením sme s úspechom absolvovali niekoľko významných medzinárodných súťaží venovaných tomuto žánru. Okrem radosti so spoločného muzicírovania nás to naučilo schopnosti hľadať a nachádzať v partitúrach dvojklavírnej literatúry jednotný zvukový výsledok a obsahový zámer diela, čo je základom akejkoľvek komornej spolupráce.
Hra v klavírnom duu je však špeciálne náročná na súhru, keďže klavírny zvuk sa vytvára v kratšom časovom bode, ako je tomu na strunových, či dychových nástrojoch, alebo v speve. V čase, keď som pôsobil na VŠMU v Bratislave a Aleš Solárik na AU v Banskej Bystrici sme nemali veľa možností stretávať sa, som však rád, že naša spolupráca, sa v ostatnom čase opäť zintenzívnila, nedávno sme mali recitály v Ostrave a v ŠKO v Žiline.
Dlhé roky spolupracujete s občianskym združením Albrechtina, ktoré sa zameriava aj na uvádzanie menej hrávaných diel a vytvárajú zvukovú pamäť usporadúvaných koncertov. Aký vplyv na vás mali tieto koncerty a akú stopu vo vás zanechali?
Koncerty Albrechtiny mi dali mnoho možností realizácie a som ideovému osnovateľovi uvádzaných diel Vladovi Godárovi za to veľmi vďačný. Okrem uvádzania klavírnych diel sme spolu so spevákmi, najčastejšie s Evou Šuškovou, Tomášom Šelcom a Matúšom Šimkom interpretovali mnohokrát zabudnuté piesňové cykly, z ktorých sa často vykľuli vyslovené skvosty hudobnej histórie nášho územia. Činnosť združenia má na tomto poli naozajstnú hodnotu a zaslúži veľký obdiv a rešpekt.
Okrem iného ste nahrali aj kompletné klavírne dielo Jána Levoslava Bellu. Čo vás najviac oslovilo na jeho klavírnej tvorbe? Čo bolo pri tomto náročnom projekte pre vás najdôležitejšie zachytiť, aby výsledný záznam autenticky odrážal aj vašu interpretáciu?
Klavírne dielo Jána Levoslava Bellu predstavujú skladby od tanečných a náladových miniatúr, cez sonatínu po jeho najucelenejšiu klavírnu skladbu sonátu b mol. Na tejto osi je možné sledovať obrovský Bellov posun v skladateľskej zručnosti a myslení. Nahrávka jeho klavírneho diela je dokumentom tohto obdivuhodného vývinu.
Predovšetkým vo veľkolepej sonáte b mol je zrejmá Bellova inšpirácia najlepšími hodnotami európskej hudby neskorého klavírneho romantizmu, ale aj hľadanie vlastného vyjadrovacieho jazyka.
Každá nahrávka je však momentálnou archiváciou, dielo bude v ďalších interpretáciách ešte dozrievať a aj ja by som v nej dnes hľadal viac poetizmu pre vyváženie Bellových grandióznych až symfonických plôch. V každom ohľade však Ján Levoslav Bella vytvoril pre budúcich slovenských skladateľov, ktorí sa venovali komponovaniu klavírnej sonáty, obdivuhodný vzor.
Ktoré ďalšie skladateľské osobnosti, by ste chceli ešte spracovať v podobe nahrávok?
Práve v marci tohto roku budem nahrávať sonáty A. Moyzesa, B. Bartóka a K. Szymanowského, spolu zo sonátou Bohuslava Martinů, pôjde teda o sonáty skladateľov z krajín V4. (Vyšehradskej štvorky)
Na vašej ďalšej nahrávke ste zachytili diela J. L. Bellu, Ján Cikkera a Ladislava Stančeka. Album „Mŕtvy“, na ktorom ste spolu so sopranistkou Evou Šuškovou spracovali veľmi citlivú tému straty dieťaťa, sa dotýka hlbokej emocionálnej problematiky. Ako si spomínate na tento projekt? V čom môže hudba a umenie pomôcť pri spracovaní takejto traumatizujúcej téme?
Na hudbe je nesmierne pútavé aj to, že dokáže citlivo spracovať aj ťažké témy: v tomto prípade to boli v piesňové cykly, kde spievané slovo a klavírna hudba vo všetkých troch dielach vzájomne korešpondujú v téme straty dieťaťa. Kľúčovú úlohu zohralo emocionálne uchopenie spievaného slova Evičkou Šuškovou. V tomto zmysle bol spev pre mňa silnou inšpiráciou pre stvárnenie inštrumentálneho klavírneho sprievodu.
Téma smrti je pre interpretov výzvou, lebo ju môžeme poznať do istého momentu iba sprostredkovane. Je pre nás teda neprenosnou emóciou. Nahrávka je vyjadrením našich vlastných predstáv o smrti a snahou o vcítenie sa do smútku, trúchlenia a jej akceptácie. Viem si predstaviť, že jej počúvanie môže priniesť poslucháčovi s podobnou bolestnou skúsenosťou vnútorné súznenie aspoň trochu duševného zmierenia.
Na vašom najbližšom sólovom recitáli v Malej sále SF sa zameriate na klavírne sonáty – jednu od Bélu Bartóka (Sonáta pre klavír, BB 88, Sz. 80) a druhú od Alexandra Moyzesa (Sonáta pre klavír e mol, op. 2). V čom vidíte prínos týchto diel a aký zaujímavý pohľad na túto cyklickú inštrumentálnu skladbu prinášajú títo skladatelia?
Sonátová forma je v podstate stáročiami overenou formou a skladatelia sa jej v 20. storočí nevyhýbali. Poskytuje dostatok priestoru pre dej, kontrast a ucelený hudobný zážitok. Sonáty B. Bartóka a A. Moyzesa sú obrazom rôznorodého spracovania tejto formy z hľadiska štúdií a ďalšieho vývoja oboch skladateľov.
Pokiaľ A. Moyzes spracoval vo svojej jedinej klavírnej sonáte námety zo svojich pražských štúdií, nachádzajúc hlavne výraznú osobitú poetiku a melodickosť, B. Bartók v takisto v jedinej klavírnej sonáte stavia, tak ako v mnohých iných dielach, predovšetkým na prepracovanej rytmike a inšpirácii hornouhorskou ľudovou piesňou.
Aj ďalšie dve sonáty, ktoré zaznejú na tomto koncerte, budú mimoriadne zaujímavé, aj preto, že svojim spôsobom vybočujú z typickej tvorby ich autorov: od Karola Szymanowského budete hrať jeho Tretiu klavírnu sonátu a Janáčkovu Sonáta 1. X. 1905 Z ulice. Prečo ste sa rozhodli zaradiť práve tieto diela a ako ich vnímate v kontexte dramaturgie vášho recitálu?
Diela L. Janáčka a K. Szymanowského sú často porovnávané, resp. sú nich v istých momentoch nachádzané podobné znaky. Janáčkova dvojčasťová sonáta, ktorá spracováva tému smrti, je typicky „janáčkovskou“ s jeho poetizmom v kontraste drsnosťou, stále však v intenciách ukážkového spracovania formy.
Szymanowského tretia a zároveň posledná sonáta vznikla v období jeho zanietenia expresionizmom a impresionizmom, možno až akýmsi mysticizmom a zhustením týchto znakov v jednočasťovej forme sonáty. Tak ako u Moyzesa a Bartóka, ide o poukaz na rôznorodé spracovanie klavírnej sonáty skladateľov, ktorí nemali od seba ďaleko v rámci regiónu Európy.
