Má krásny nezabudnuteľný prejav – jej hlas, do ktorého dáva všetky emócie, vás pohľadí aj zamrazí. Szidi Tobias začínala ako divadelná herečka, ešte predtým vystriedala viacero povolaní. Už počas divadelných predstavení si režiséri všimli jej spev, ale dlho trvalo než nabrala odvahu na samostatné vystúpenia. Len prednedávnom vyšiel Szidi Tobias už šiesty štúdiový album s názvom Jolanka, na ktorom sa podieľal jej manžel Peter Lipovský (texty) a Milan Vyskočáni (hudba). Speváčka žije neďaleko Bratislavy, keď ruch veľkomesta vymenila za vôňu záhrady a tichého vidieckeho prostredia. Inšpirovalo ju to aj k nedávnemu autobiografickému filmu Marhuľový Ostrov, kde si zahrala hlavnú úlohu. V našom rozhovore nám prezradila viac o nahrávaní novej dosky, ale rozhovorila sa aj o svojom rodnom jazyku, o vlastných koreňoch, ako aj o pocite zo samoty. Rozhovoru sa zúčastnil aj Peter Lipovský a Milan Vyskočáni.
S akým pocitom ste točila nový album Jolanka?
“S radostným. S takými autormi sa inak ani nedá. Dostala som krásne texty od môjho muža Petra Lipovského a krásnu muziku od Milana Vyskočániho. Nahrávali sme v príjemnom prostredí, v dome Davida Kollera v Mikulove, kde má aj štúdio. Bol to aj krásny zážitok, jeho dom stojí pod svätým vrchom. Niečo som naspievala, potom sme si to vypočuli, nechali odstáť, uvarili sme si a poobede sa pustili do ďalšej piesne. Nehnal nás čas. Takto nejako sme chceli nahrávať už dávno. V pohode a radostne. To nám pristane.“
V týchto piesňach cítiť veľký vplyv stredoeurópskeho až balkánskeho prostredia. Sama ste spomínala, že ste chceli nahrať bláznivejší album, ktorý bude menej komorný než predchádzajúce počiny.
„Myslím, že sa to podarilo. Aj chlapci mali pocit, že môžeme byť temperamentnejší a náruživejší“
Album je troj jazyčný – v ktorom jazyku sa cítite témbrom aj intonáciu najistejšie?
„V maďarčine. Je to moja materinská reč, aj keď ju v práci používam najmenej. Slovenčina je krásna reč, ako hovoria česi měkká a líbozvučná. Češtinu sa snažím zdokonaliť, ale asi stále bude počuť, že ju nepoužívam denne. Jeden pán raz o nás napísal, že spájame národy. Tie, ktoré sú odjakživa blízko seba“
Takže, keď ste chceli napísať svoj prvý vlastný text, ktorý je na tomto albume, bola maďarčina hneď prvou prirodzenou voľbou?
„Áno. Vyjadrujem sa v tomto jazyku najcitovejšie. Je mi najbližšie k srdcu“
Myslíte si, že v posledných rokoch sa začali ľudia viac zaujímať o kultúrne prostredie svojich najbližších susedov?
„Dúfam, že je to tak. Každý by mal aspoň čiastočne poznať históriu aspoň svojej rodiny, minimálne do generácie svojich starých, či prastarých rodičov. Žijeme v strede Európy, je prirodzené, že sme premiešaní a to by nás malo tešiť. Kedysi som v jednom rozhovore povedala o Slovensku, že je ako vyšívaný obrus rôznych vzorov a farieb, rôznych kultúr a národností. Mohli by sme z toho dnes viac vyťažiť. Nedávno som videla nádherný dokument Felvidék – Horná Zem o Benešových dekrétoch. Odporúčam to všetkým, aby si to pozreli. Neznášam hlúpe a radikálne rozhovory ľudí, ktorí tomu „rozumejú“ a nájdu vinníka v maďarovi, či maďar v slovákovi. História napáchala zlé a nepochopiteľné veci hádam na každej rodine. V múdrych rodinách sa o tom hovorí preto, aby sa to už nikdy nestalo. Vďaka Bohu generácia mojich detí nerieši, či je niekto maďar, slovák alebo žid. Môj starší syn chce hovoriť všetkými jazykmi, ktoré sa mu páčia a hovorí to, čo som mu vštepila, že je jednou nohou slovák a druhou maďar a keby mal ešte ďalšiu vetvu, neviem ku ktorej nohe by ju mohol priradiť, ale bolo by to celkom fajn. Táto téma ma vždy veľmi zaujímala a želám si, aby mala každá rodina svoj rodostrom. Mnohé konflikty a neznášanlivosť, by jednoducho ustali, pretože by ľudia pochopili, že praprarodičia idú napríklad z Chorvátska, Turecka, Rumunska. Pochopili by, odkiaľ prišli a akú majú krv“
Tento typ nahrávania, ktoré ste absolvovali u Davida Kollera ste si vraj veľmi pochvaľovali.
„David tam s nami nebol, len nám povedal,: „ Všechno co je v ledničce mužete sníst.“ Boli sme tam štyria aj so zvukárom Michalom Pekárkom. Nakoniec, bol to jeho nápad. A bol to výborný nápad“
Nechceli by ste si niekedy časom vybudovať vlastné domáce štúdio?
„Ani nie. Toľko peňazí nemáme. Radšej budeme naďalej za dobre s Davidom Kollerom, aby nám u seba ešte dovolil nahrávať.“
Kedy ste zistili, že váš zvláštny a dnes už charakteristický hlas sa najlepšie hodí v šansónovom prejave. Boli to vaši autori, ktorí vám šansón ušili priamo na mieru?
„Mám hlboký, altový hlas, ktorý som zdedila po mame Jolanke. Mama spievala krásne a v spievaní ma podporovala. Profesionálne som začala spievať najskôr v divadelných predstaveniach. Koncertné spievanie, moji autori a kapela, to všetko prišlo až potom, po čase a trvalo to dlho. Nemala som istotu, že na to mám. Šansón ako žáner k môjmu prejavu a hlasu bol asi tou prirodzenou voľbou pre mojich autorov.“
V tvorbe Szidi Tobias je možné počuť folklórnu inšpiráciu, ktorú spájate s mestským intelektuálnym jazykom. Myslíte si, že tieto dva elementy akosi prirodzene v slovenskej hudbe splývajú?
“ Vidiek a mesto sa prirodzene spája. Bratislava je plná vidiečanov a je to vidno aj na tom, že nevydržia dlho v Bratislave, sťahujú sa von a prinášajú folklór do mesta a to sa samozrejme ovplyvňuje. Mesto ovplyvňuje vidiek a naopak. To, že sa to prejavuje v tvorbe je len prirodzené.“
Milan:
“ Ten vidiek človeka inšpiruje. Keď žiješ v meste a zrazu prídeš do dediny, cítiš a počuješ tam iný spôsob života, aj tie harmónie sú tam iné. Ale zároveň v tom meste to potom spracuješ do podoby, aby tam bol kus vidieka, mesta a vlastného srdiečka.”
Peter:
„Mesto má rytmus a vidiek melódiu.“
Keď ste odchádzala z Bratislavy nebála ste sa, že toto mesto sa vám odcudzí? Alebo, že padnete do zabudnutia?
„Nie, lebo človek by mal žiť tam, kde má korene. Vyrastala som na vidieku, na rovine, kde mala každá záhrada orech a bolo treba na záhrade aj niečo robiť, aby kvitla a rodila. Chýbalo mi to. Mať ruky od hliny, hrabať sa v nej a cítiť jej vôňu. Sadiť, hrabať, zveľaďovať a tešiť sa z toho, že to rastie. Takýchto vecí som sa nikdy neobávala. Bratislavu mám rada, ale je hlučná. Mám rada ticho.“
A keď vám začne mesto chýbať?
„Ten rozdiel sa aj tak veľmi stiera. V dnešnej dobe, keď môžete robiť pre NASA aj vo Vysokých Tatrách, tak to nie je žiadny problém. Môže vám na dedine chýbať kvalitné divadlo či kino, ale na to si čas nájdete, keď chcete.”
