| autor: Radoslav Matúška
The Ills vznikli v roku 2008 a od začiatku išli iným smerom. Začali tvoriť skladby v duchu post rocku a shoegaze. Vznikli kompozície v ktorých sú zvukové steny plné melodických obrazov. Tie sa rozvíjajú rôznymi smermi. Po debutovom albume prišli minulý rok s doskou „Splendor“ na ktorom podľa vlastných slov konečne zachytili koncertnú atmosféru na štúdiovú interpretáciu. V rozhovore sa dozviete viac o ich hudobných víziách, o ich pracovnom, ľudskom a súkromnom živote.
Na rovinu, prečo bez speváka/speváčky?
Iso: „Už som to hovoril a budem to opakovať asi stále, so spevom znieme ako Nickelback. Totálne bez srandy. Posledné, čo chcem je znieť ako americká uplakaná kapela len preto, že sa v kapelách tak nejak očakáva spev. Aj keď to tak možno dnes už ani nie je. Pamätám si keď to ľudia po koncertoch riešili, ale dnes už sa takmer nestáva, že by niekto prišiel a povedal, že mu tam chýbal vokál. Možno raz budem vrieskať ak sa na to budem cítiť, ale do albumu, ktorý sme dali von sa nedá vtesnať nič viac. Je tam všetko, čo tam byť malo“.
Ako a čo vás spojilo dokopy? Snívali ste o tom, že budete hrať v kapele? A zhodli ste sa, že to bude bez speváka/speváčky?
Iso: „Ja som nesníval o ničom. Hrával som aj predtým a myslím, že ostatok kapely tiež nemal veľké teenagerské túžby stáť na pódiu s kapelou obklopený ľuďmi. Spojilo nás dokopy to, že sme si ľudsky rozumeli a boli sme zvedaví. Často sme sa stretávali u mňa doma a tam sa vždy váľali nejaké nástroje, tak sme to proste skúsili len tak, zo srandy. Nezhodovali sme sa na ničom. Robili sme „hudbu“ lebo to bola sranda. Dnes sa snažíme robiť hudbu lebo nám to padne dobre“.
Ste spokojní s tým, čo ste a kto ste? Myslím, ako ste sa hudobne vyprofilovali..
Filip: „Sú to tri mesiace odkedy sme vydali nový album a deväť mesiacov od víkendu, kedy sme ho nahrali, niektoré skladby hráme na koncertoch už skoro dva roky. A v porovnaní s prvým album, na ktorý sme pomerne rýchlo zabudli, ma tie veci ešte stále baví hrať. Takže to, čo na novej platni je, je presne to, ako sa mi to páči“.
Mate experimentálne ciele? Hrávate aj v iných projektoch, kde sa viete „vybúriť“?
Filip: „Nové skladby, ktoré pomaly pripravujeme, pôjdu trocha iným smerom. Ten zatiaľ nie je úplne daný, ale mal by to byť prirodzený vývoj a preklenutie albumu Splendor a posunu inde“.
Iso: „Ja tak trochu vždy tuším dopredu ako bude ďalší materiál znieť pretože tie nosné veci sú vždy na mne a na Adamovi. Teraz sa sem tam stretávame a musím povedať, že sa teším na nahrávanie. Okrem toho hrám sem-tam s kapelou Pale Clouded White, čo je taký môj pokus o posun ku klasickému shoegazeovému zvuku, ale neberiem to ako nejaké vybúrenie sa alebo uspokojenie chúťok z inej oblasti. Môj primárny cieľ je spraviť kurevsky dobrý tretí album s The Ills. Bubeník Ľuboš okrem Ills hrá aj vo svojej druhej kapele Nickel in the Sink, čo je vlastne taký špinavý blues punk. Ale asi najuvoľnejšie sa vybúrime počas občasných jamovačiek v skúšobni, kde si hráme všetko od metalu, cez funky, indie, disco až po trip hop“.
Aké mate hudobne ciele? Kam sa chcete posunúť?
Iso: “ Hudobné ciele? Pochybujem, že má ktokoľvek, kto zapára do hudby nejaké stále hudobné ciele alebo plány na dlhé roky dopredu. Podľa mňa sa stačí proste zviezť na tom, čo vás práve baví. U nás to napríklad mimo mňa prejde ešte 3 ďalšími filtrami a na konci takéhoto procesu je to už potom naša hudba. Posunúť sa chceme ako každý iný človek dopredu. Mohol by som tu mudrovať ako je slovo „dopredu“ relatívne, ale stopnem to v správnej chvíli a budem len dúfať, že to, s čím prídeme po tomto albume nám nezoberie poslucháčov“.
Hráte radšej v malom klube alebo na väčšom pódiu? (hrali ste aj na Pohode, aj keď v menšom stane). Kde by ste si chceli najviac zahrať?
Filip: „Tá otázka vyznieva tak, ako keby sme na tých veľkých pódiách hrali často, no samozrejme máme bližšie k malým pódiám, pretože na tie veľké sme sa dostali iba výnimočne, ako práve na Pohode. Musím uznať, že dosť ľudí v tom stane pôsobilo skvele, no zároveň keď si spomeniem na 10 ľudí pod veľkým pódiom o druhej popoludní na Wilsonicu 2009, tak vždy budem radšej hrať v kluboch, kde je to celé spontánne a jednoduchšie a aj keď tých ľudí príde desať, nie je to nikdy taký prúser“.
Čím sa živíte? Plánujete kapelu naplno rozbehnúť, tak že vás hudba uživí?
Filip: „Ja som študent, Martin pracuje v distribúcii hudobných nástrojov, Ľuboš je šéfredaktorom internetovej stránky a Adam programuje hokejovú online hru a tiež dokončuje školu. Myslím, že v našich možnostiach nie je kapelu rozbehnúť natoľko, aby sme sa ňou mohli živiť. Ďalšia vec je, či by sme to vôbec chceli. Ja osobne hrám koncerty rád, no museli by sme ich mať 200 ročne a to by bolo príliš. Kapiel vo svete je tak veľa, že pre nás už miesto asi nie je“.
Vedeli by ste povedať jednu vec, alebo aspoň jednu skupinu, ktorá Vás v hudbe nasmerovala?
Filip: „Neviem či nasmerovala k tomu, čo hráme, ale vždy musím za seba povedať The Cure. A čo sa týka post-rocku, tak z časov, keď som tento žáner objavoval určite 65daysofstatic a This Will Destroy You.
Iso: U mňa to boli Cocteau Twins, kto ma dostal ku gitare častejšie ako raz za mesiac. Dnes ma ovplyvňuje veľa ľudí“.
A ešte hlbšie, viete povedať čo, pripadne kto, Vás priviedol k hudbe?
Filip: „ Hm, MTV v druhej polovici 90. rokov bola pre mna dosť kľúčová vo formovaní názorov a selektovania dobrých vecí od balastu. A v rovnakom čase asi otcove služobné cesty do Ruska a bývalej Juhoslávie odkiaľ nosieval z pirátskych trhov strašne veľa rôznej hudby od Beatles až po Radiohead.
Iso: U mňa to boli možno moji bratranci, ktorí mi posunuli takú predratú videokazetu, kde si zo starých MTV čias nahráívali Sepulturu, Deftones, Prodigy, Orbital a podobne. Kľúčovou hudobnou osobou v mojom živote bola moja spolužiačka zo strednej Petra, ktorá mi nosila šialené veci, o ktorých som nemal ani najmenšiu šajnu.Navyše to bola doba, kedy takmer neexistovali napalovačky a CD-čka stáli 8 kíl, o internete ani nehovorím…“
Keby ste neboli hudobníci a nemuseli by ste pracovať, čo by bolo to, čím by ste strávili život?
Filip: „V situácii, keď dokončujem školu, som z nej dosť unavený a zároveň mám obavy ako to bude v budúcnosti s prácou by som najradšej nerobil vôbec nič. Okrem toho, že by som chcel byť čo najviac doma a piecť koláče.
Iso: Ja mám taký závideniahodný stav, že som vo svojej práci strašne spokojný. Nevýhodou je len to, že mám na dosah toľko nástrojov, že ma to vždy stojí strašne veľa peňazí. Určite by som nechcel skončiť tak, že nerobím nič, poznám sa a nepadlo by mi to vhod. Neni som ten typ „rakentrolistu“, ktorý sníva, že bude chodiť v roztrhaných veciach a a spávať so ženami a bude mať hlboko v prdeli, že má doma bordel. Pre mňa sú takí ľudia proste nešťastné stratené socky, čo žijú z faločšných dojmov zo 60s-80s. Ale pravda je taká, že v roku 2012 sú takýto borci len prachsprosté stoky“.
Aj keď sa tento rok dostalo fanúšikom nového albumu, kedy príde ďalší?
Iso: „Momentálne viem o tom, že mám pripravený základ na 6 plných skladieb a dve má hotové Adam. Album bude len čo sa na chvíľu budeme vedieť stretnúť v skúšobni. V tejkto chvíli je to výrazne iný materiál, ale uvidíme, čo z toho nakoniec bude“.
Chcete viac nahrávať, či koncertovať? / Radšej koncertujete, alebo nahrávate?
Filip: Doteraz bolo pre nás nahrávanie oboch albumov vždy záležitosťou dvoch dní. Nie sme typy, ktoré sa s tým pri nahrávaní piplajú. Nový album sme nahrali naživo presne tak, ako ho hráme na koncertoch a zvyšok práce sme nechali na človeka, ktorý album nahral a mixoval a na ďalšieho človeka, ktorý ho mastroval. Čiže nahrávanie nie je pre nás žiadnym mimoriadnym zážitkom, možno práve preto, že sme nikdy naozaj nenahrávali.
Keď nahrávate, dohodnete sa rýchlo na výsledku? Chce každý niečo povedať?
Filip: „Tak ako hovorím v minulej otázke, album sme nahrali naživo, to znamená, že znie úplne rovnako ako na koncertoch. Forma skladieb sa vyvíja postupne od prvotného nápadu u našich gitaristov až k dokončovaniu jednotlivých pasáží a formy v skúšobni. Za rytmickú časť kapely si myslím, že náš názor pri budovaní skladieb je skôr pomocný, teda ak nás niečo napadne pri hraní, tak sa to snažíme riešiť. Gitaristi a zároveň autori melódií a nápadov sa nijak nepredbiehajú, skôr vzájomne doplňujú. Nepamätám si prípad, že by sme sa kvôli nejakej skladby pohádali, to rozhodne nie“.
Ako pripravujete dramaturgiu koncertu, viete sa hneď zhodnúť?
Filip: „Keby sme mali viac skladieb, určite by sme sa nad tým zamýšľali viac. V čase, keď vznikali skladby na nový album sme sa ich snažili čo najskôr zaradiť do setlistu a to z toho dôvodu, že sa nám staré obohrali. Teraz na koncertoch hrávame jednu skladbu z minulého albumu, jednu nevydanú starú skladbu a s výnimkou jednej krátkej veci celý nový album. A aj keď tie veci nemáme ohraté, bude to podobne prebiehať aj ďalšie mesiace s novými skladbami“.
Cítite sa vo svojej škatuľke (post/rocku) slávni?
Iso: „Slávni? Hehehehe, no nie…ani trochu. Preočo by sme sa mali? Zatiaľ si tu potichúčky vydávame albumy, potichúčky existujeme a hlasno koncertujeme. To nie je ani trochu na slávu. Teraz nechcem pôsobiť zbytočne skromne,ale my nie sme ani na lokálnom levely slávy. A nemyslím si, že tam smerujeme a chceme smerovať. Som rád, že sme tu nechali stopu. Tu, u nás. V to verím a to mi stačí“.
