Ak by vám nedali príležitosť ako mladému iba pätnásťročnému v Londýne s Royal Philharmonic Orchestra, tak by sa vaša kariéra vyvíjala asi iným smerom. Ako ste sa dokázali vyrovnať s tým tlakom, ktorý musel, byť enormný? Pripravilo vás to potom lepšie na náročný svet koncertovania, presúvania, hrávania s tými najlepšími?
Keby k tejto udalosti nedošlo, pravdepodobne by som ani nebol muzikantom. V tej dobe ešte ani môj otec nevedel, či by nebolo lepšie, keby som šiel študovať medicínu. Veci sa ale odohrali veľmi rýchlo. Najskôr prišlo pozvanie do Londýna, potom víťazstvo na medzinárodnej rozhlasovej súťaži Concertino Praga a ponuka od Davida Oistracha, že ma bude učiť. Po takejto smršti príležitostí by akékoľvek váhanie bolo skôr rúhaním. Jeden koncert v pätnástich rokoch však zo mňa neurobil mávnutím čarovného prútika svetového virtuóza. Až dlhé roky práce, príležitosti štúdia u najlepších pedagógov a koncertné príležitosti na tých najprestížnejších pódiách s tými najlepšími muzikantmi ma posunuli bližšie k vrcholu.
Mimochodom teraz, keď prijímate ponuky na spoluprácu s orchestrami už z inej pozície renomovaného interpreta, čo vás musí presvedčiť, aby ste im venoval svoj ča
Nikdy som nerobil rozdiel medzi organizátormi, akými boli svetové orchestre alebo festivaly a malými organizátormi koncertov, akými boli napríklad Kruh priateľov hudby vo vtedajšom Československu. Pokiaľ som mal voľný termín, vždy som rád vyhovel. A robím to dodnes.
Musí mladý hudobník byť pripravený kedykoľvek uchopiť svoju životnú šancu? Ako si v tom vypätom svete plnom konkurencie a dôrazu na výkon zachovať pevné duševné zdravie a pohodu?
V čase mojich začiatkov bola situácia úplne iná. Hudobníci začínali kariéry väčšinou až v neskoršom veku. Vystupovať na svetových pódiách v pätnástich rokoch bolo úplne výnimočné. Väčšinou sa jednalo o takzvané „zázračné deti“, ktoré rýchlo zažiarili a po niekoľkých rokoch rovnako rýchlo zhasli. Mal som tú výhodu vo svojom otcovi, ktorý odmietal nájazdy rôznych agentúr s ponukami, aby som „pobehal svet“ s jedným koncertom, zarobil peniaze a potom „zhasol“. Všetkým hovoril, že si musím najprv urobiť široký repertoár a až potom začnem intenzívne koncertovať.
V tej dobe mi vyberal len tie najdôležitejšie ponuky a skutočný rozbeh mojej koncertnej činnosti nastal až po ukončení štúdií. Takže moje duševné zdravie nebolo nijako ohrozené. Dnes je však situácia úplne odlišná. To, čo predvádzajú na veľkých medzinárodných súťažiach mladí interpreti vo veku veľmi blízkemu pätnástich rokov, je ohromujúce a konkurencia je dnes naozaj obrovská. Neuveriteľní sú predovšetkým hudobníci z Ázie. Zatiaľ čo predtým okúzlili predovšetkým brilantnou technikou, dnes je ich hudobný prejav absolútne porovnateľný s tými najlepšími umelcami sveta. Pred všetkými, ktorí sa v súčasnom svete rozhodnú pre tŕnistú cestu driny a odriekania, aby sa stali sólistami, tak skladám klobúk.
Nedá mi opýtať sa na famózneho Davida Oistrach, s ktorým ste štyri roky udržiaval intenzívny vzťah žiak – pedagóg. Čo vás najdôležitejšie naučil v interpretačnej aj osobnostnej rovine´?
Stretnutie s Davidom Oistrachom a možnosť byť jeho žiakom bolo jedným z najväčších zázrakov, aké sa mi v profesijnom živote stalo. Navyše som bol asi jediným súkromným žiakom tohto veľkého majstra. Nebol som študentom Moskovského konzervatória a na hodiny som chodil k Davidovi väčšinou priamo do jeho bytu. Do Moskvy som lietal iba v čase, keď tam bol aj David. Takže žiadne štúdiá s asistentmi. Ťažko môžem slovami vyjadriť, akým spôsobom Oistrach učil, ako ovplyvňoval svojich študentov. Jeho láskavosť, skromnosť a pokora boli neuveriteľné a byť s ním v jednej učebni, pozorovať spôsob jeho hrania z jedného metra, to bolo niečo, čo sa nedá slovami opísať.
Mal som aj to šťastie, že som sa začiatkom sedemdesiatych rokov pravidelne zúčastňoval majstrovských kurzov u spolužiaka Davida Oistracha, Nathana Milsteina. Obaja študovali u profesora Stoljarského v Odese. Zatiaľ čo David žil aj po revolúcii v ZSSR, Nathan zostal vo veľkom svete na Západe. Bol to ďalší husľový gigant 20. storočia. Chodieval som k nemu do Zürichu na jeho osobné pozvanie a bolo to podobné „nadpozemské“ stretnutie s husľovou hrou ako u Davida. Obaja učili s husľami v rukách a nenútili žiaka, aby hral skladbu tak ako oni. Dali päť návodov, ako na to. Ale keď ste prišli so svojím nápadom, ktorý bol korektný, boli najšťastnejší.
Okrem toho ste mal možnosť stretnúť a spolupracovať s famóznymi osobnosťami ako Aram Chačaturjan, Dimitrij Šostakovič, Mstislav Rostropovič, Leonard Benstein. Kto z nich vo vás zanechal najsilnejšie spomienky? Bola to práve univerzálna myšlienka hudby, ktorá dokázala aspoň na okamžik spájať v tom čase rozdelený svet železnou oponou?
Z týchto umelcov ma najviac okúzlili Aram Chačaturjan a Mstislav Rostropovič. Obaja boli nesmierne veselí a priateľskí chlapíci. Na nič si nehrali a nič nepredstierali. V ich hudbe a interpretácii to bolo veľmi dobre počuť. Hudba bola skutočným spojením, v ktorom neexistovali rozdiely Východ verzus Západ. Buď ste boli dobrí, alebo ste mali smolu. Koncom šesťdesiatych a v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vystupovali na veľkých pódiách iba špičkoví interpreti. Nahrávky robili gramofónové firmy iba s tými najlepšími. Dne si za peniaze kúpite sál, orchester aj povesť. O možnosti nahrať si CD ani nehovoriac. Takže vystupuje kdekto a hrá kadečo. A kto vie ešte ako…
Vy takisto pomáhate nastupujúcej interpretačnej generácii skrz kurzy Akadémia Václava Hudečka v Luhačovciach, na ktorých pracujete so svojou manželkou Evou Hudečkovou, na hosťovaniach svojich koncertoch, pri Sviatkoch hudby v Prahe atď. V čom vás táto práca najviac obohacuje aj vo vašej interpretácie?
Moja manželka Eva prišla s touto myšlienkou pred tridsiatimi rokmi. V tom čase som dostával ponuky na výučbu nielen v Česku, ale aj v zahraničí. Kvôli svojim rozsiahlym koncertným aktivitám som však nemohol žiadnu z nich zodpovedne prijať. Eva ma presvedčila, že by bola škoda neodovzdať to, čo som získal od svojich úžasných učiteľov. Prišla s výbornými nápadmi, ako rozšíriť naše aktivity a spôsoby pomoci. Tak sa zrodila naša Akadémia a hudobné festivaly Sviatky hudby‘ v Prahe a iných českých mestách.
Doteraz sme darovali dvadsaťšesť majstrovských nástrojov najlepším účastníkom, usporiadali sme stovky koncertov pre mladých interpretov a vyprodukovali viac ako šesťdesiat koncertov v sérii ‚Moja vlasť‘ v spolupráci s neziskovým televíznym kanálom Noe, na základe Evinho námetu. Ide o púť po pamätných miestach našej vlasti. Táto séria je púťou na pamätné miesta našej vlasti. Začínajúci umelci tu vystupujú po boku renomovaných hudobníkov na koncertoch, ktoré sú nahrávané a následne opakovane vysielané na televízii Noe. Eva krásne a poeticky popisuje naše aktivity v jednej zo svojich kníh s názvom „Sedmihlásek“.
Ako by ste zhodnotili 28. ročník Akadémie a jeho víťaza Milana Kostelenca, ale aj umiestnených hudobníkom – Vilém Jirsa (2. miesto), Ladu Kincovú (3. miesto)?
Tento ročník bol mimoriadny silný a ťažko sa nám rozhodovalo. Zvlášť výkony Milana Kostelence a Viléma Jirsy boli tak vyrovnané, že sme veľmi ťažko určovali, kto bude prvý a odnesie si majstrovský nástroj, ktorý pro nás postavil Jaroslav Kohout.
Okrem starej hudby sa venujete aj dielam od súčasných skladateľov (Kymlička, Fišer, Mácha). Čo by ste mohli odporučiť so súčasnej vážnej hudby najmä z oblasti sláčikovej tvorby?
Naozaj si netrúfam hodnotiť súčasnú českú hudbu. Avšak za všetkých mladých skladateľov by som menoval Adama Skoumala, Romana Haase a Jiřího Kabáta. Ich hudbu si vždy veľmi rád vypočujem aj zahrám.
Ako ste spokojný s výročím Rok českej hudby? Čo vás najviac potešilo, čo naopak sklamalo? Využil sa naplno potenciál 200. výročia narodenia Bedřicha Smetanu?
Som rád, že sa stále slávia výročia našich najväčších skladateľov v podobe Roku českej hudby. Ešte väčšie potešenie mi robí fakt, že vo svete znie česká hudba, aj keď žiadny oslavný rok sa nekoná.
Festival Pro musica nostra prináša vážnu hudbu do regiónov. V letnej edícii ste vystúpil až na troch koncertoch (Nádvorie kaštieľa Gino Park Palace v Orlovom, Kaštieľ Voderady, Konkatedrála sv. Mikuláša v Prešove). Ktorý z nich vám najviac utkvel v pamäti?
Musím priznať, že sme so ženou boli nadšení. Posledné roky som hral väčšinou iba v Bratislave, Žiline a Košiciach. Vďaka tomuto festivalu sme sa dostali opäť aj do menších miest. Je úctyhodné, ako sa staráte na Slovensku o pamiatky, ako mesta žijú a aké máte kultivované publikum. Som šťastný, že tento festival vznikol a ďakujem priateľom kolegom za pozvanie.
Poslucháči vyhľadávajú koncertné zážitky aj preto, že aj keď nie vždy rozumejú tým štruktúram a súvislostiam, ale práve emócie sú tým, čo každý bez ohľadu na hudobné vzdelanie pochopí? Aké emócie v ňom zanechajú uvádzané diela od Vivaldiho, Tartiniho, Bendu či Bacha?
Baroková hudba všeobecne vyvoláva pokoj na duši. Preto sa do súčasného sveta hodí pravdepodobne najviac.
Aj na ďalších koncertoch festivalu Pro musica nostra vystúpite s Martinom Hrochom. Zaujímalo by ma ako ste sa spoznali a ako by ste ho charakterizoval ako hráča na čembalo a spoluhráča.
Marin, ktorý je minimálne o generáciu mladšiu než ja ma asi pred desiatimi rokmi oslovil na Facebooku (!!), že založil festival v Zábřehu na Hané a rád by ma tam pozval. Po prvom stretnutí a spolupráci som okamžite poznal, že sa jedná nielen o skvelého muzikanta, ale naviac slušného a spoľahlivého človeka. Od tej doby spolu veľmi často hrávame.
Podľa čoho sa rozhodujete, s akým nástrojom odohráte daný koncert – má to iste súvislosť s jeho dramaturgiou, ale ako do toho zasahujú aj zvukové kvality daného koncertného miesta – či je to sakrálny priestor, koncertná sála alebo iná historická či architektonická pamiatka.
Môžu to byť všetky vami vymenované dôvody, ale niekedy je to veľmi prozaické. Organizátor chce koncert, k dispozícii je priestor, kde nie je klavír a orhcester je príliš náročný na financie. Martin používa svoj nástroj, ktorý si sám na miesto aj dopraví. A to je pre všetkých najjednoduchšie riešenie. Vzhľadom k tomu, že klavír sa nenachádza prevažne v kostoloch, je jasné, že na recitál s čembalom máme takmer vždy ideálne prostredie s najlepšou akustikou pre barokovú hudbu.