Výrazná, charizmatická stopa Vladislava Šarišského v slovenskom interpretačnom a skladateľskom umení má mnoho podôb. Prelína sa zo súčasného jazzu do scénickej a filmovej hudby stojac pevne na základoch v klasike. Vladislav Šarišský uvedenie na festivale Viva Musica! – 31. júla v Nádvorí Starej radnice – autorský recitál ANiel vystavaný z komorných diel.
Koncert na festivale Viva Musica! bude akousi reminiscenciou na vaše študentské časy. Ako si na ne spomínate?
Reminiscenciou z viacerých uhlov. Skladba ANIeL je praktická časť bakalárskej práce ,ktorej cieľom bolo overiť tvrdenia časti teoretickej. Druhou ponáškou je personálna zostava kolektívu interpretov, kde sme de facto všetci svedkami totožného obdobia z minulosti. Dalo by sa povedať, že na tie časy si nemusím spomínať, pretože sú okolo, sedíme pospolu, a trávime čas rovnakým spôsobom – hráme hudbu.
Skladba Čierna labuť, ktoré zaznie na vašom autorskom koncerte, má zaujímavý názov, ktorý odkazuje na nepredvídateľné javy v spoločnosti. Vidíte v posledné roky takéto čierne labute vo vážnej hudbe a celkovo v umení?
Názov je taký aký je kvôli fotografií, ktorú zaslal Londýnsky výtvarník Taslim Martin. Je to obyčajný záber labute v jazere. Bola čierna, taká akú som naživo ešte nevidel. Ten výjav určitým spôsobom vystihoval povahu skladby. O spoločensko-sociálnom rozmere som sa dozvedel až o rok neskôr, no ak by som o ňom vedel skôr, určite by som zvažoval venovať ho skladbe Formálna Rozluka ktorá vznikla o rok skôr, kde reflexia na udalosti 1989 bola priamou objednávkou, kvôli 30temu výročiu v roku 2019. Skladieb s názvom Čierna labuť, ako v priamom aj nepriamom zmysle je v Slovenskej tvorbe niekoľko a vďaka mne o jednu viac.
Tou ďalšou bude kompozícia ANiel, kde zase odkazujete na polyštylistiku, ktorá aspoň podľa niektorých kritikov a teoretikov zachraňuje to, že v hudbe už bolo všetko objavené, ale práve fúziou rôznych prvkov z rôznych štýlov a epoch vzniká čosi nové…
Nepociťujem a nežijem spaľujúcou túžbou byť originálny. Všetko čo bolo objavené nás samozrejme obohacuje, ale zároveň nás obohacuje ak dokážeme s týmito objavmi narábať spôsobom, ktorý nám život spestrí, zlepší a spríjemní. V tomto vidím svoj osobný zmysel bytia, pretože sme zavalení vynálezmi, ale zabúdame ich použiť pre spoločnú dobrú vec.
Jedným z faktorov, ktorý zavážil, aby ste študovali hudbu na Slovensku, bol pedagóg Jevgenij Iršai. Aké vlastnosti by mal mať dobrý pedagóg? Viesť k samostatnosti, odovzdať všetky svoje znalosti a schopnosti, nebáť sa byť raz nahradený svojimi študentmi, tvarovať ich na svoj obraz, alebo ich viesť k väčšej individuálnosti?
Mať odvahu byť pravdivý.
Ťaží slovenská hudobná škola z tradície ruskej pedagogickej školy?
Ťažila, no aj tá Ruská škola je určitou transformáciou svetového učenia.
Ste známy tým, že vaše aktivity sú mimoriadne rozsiahle. Máte rád intenzívne hranie a striedanie rôznych muzikantských polôh? Neuvažovali ste, že by ste si dali niekedy odstup a sústredili by ste sa dlhšie obdobie iba na jeden projekt?
Od šiestich rokov sa sústredím na jeden projekt a tým je komponovanie klasickej hudby. Ostatným aktivitám je v mojom srdci venovaný široký priestor a zároveň mi umožňujú sa hudbou živiť. Za vyššie umelecké prejavy sa dnes človek do sýta nenaje. Som šťastný, že som to napriek tomu dokázal vydržať robiť doteraz a šťastný odídem s pocitom, že som tu niečo po sebe zanechal aj v kodifikovanej podobe.
Skladateľ – interpret – to sú dva odlišné svety, ktoré nie všetci hudobníci dokázali v sebe skĺbiť. Myslíte si, že raz príde ten čas, kedy sa budete musieť rozhodnúť iba pre jednu z týchto činností?
Najďalej do budúcnosti vidím skrz moje sny a túžby, a tam s takouto križovatkou nepočítam. Objektívne okolnosti /szčo/ mi dovoľujú len určitú krátkozrakosť.
Je pre vás náročné v istom momente odovzdať vaše skladby iným klaviristom, alebo ste výhradným interpretom svojich skladieb?
Pomaly, dlhodobo, ale zároveň isto nachádzam interpretov klaviristov, ktorí takúto duševnú stopu prijmú.
Ste považovaný za vynikajúceho koncertného klaviristu, ale mňa zaujala aj vaša hra na ústnu harmoniku, ktorou sa sprevádzali aj folkoví bardi, napríklad Boris Grebenshikov, Vladimir Vysockij – vychádza táto vaša inšpirácia z folkovej hudby, z vašich koreňov?
Skôr je to okamih, na ktorý si nespomínam, moment kedy som začal cez harmoniku dýchať ako malý chlapec. Vysockého mi predstavili baleťáci z ŠD Košice keď som prekonal vek „jinocha“.
Jedna vec je veľa hrať, no tá druhá je počúvať – počúvate veľa hudbu? Podľa čoho si vyberáte, čo práve idete počúvať – máte obdobia, kedy sa zameriavate na jednotlivé žánre, štýly, národné školy…
Počúvam ženu, deti, srdce a prírodu. Zvuk civilizácie považujem taktiež za prírodný prejav.
Ako interpret by sa hudobník mal preniknúť „do kože“ toho druhého – čo ste cítili pri interpretácii Mariána Vargu, Deža Ursinyho či Mareka Brezovského, práve tých hudobníkov, ktorí sa vymykali z nášho edukačného systému? Sú vám títo hudobníci osobnostne najbližšie?
Cítil som radosť že hrám práve tvorbu spomínaných, lebo to ostatné, a podporované, a dotované, a reklamované, a oslavované, a neviem čo už, sa jednoducho nedá ani počúvať ani žiť.
Zaujalo ma vaše tvrdenie, že hudba by mala byť akýmsi záznamom reality, ktorú teraz žijeme. Čo dokáže poslucháč vydedukovať o vašej hudbe za takých tridsať rokov…
Na to som úprimne zvedavý, rád sa nechám prekvapiť.
Na záver by som sa ešte spýtal, čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí váhajú, či sa majú vydať umeleckým smerom. Čo by ste im odporučili, na čo by sa mali prípadne najviac zamerať počas štúdiá atď.
Ak sa náhodou rozhodnú ísť do tohto kolotoča, posuniem slová Franka Zappu na totožnú otázku: „Nikdy sa nevzdávaj, nikdy neprestaň a vždy pokračuj ďalej !“
